Čičmianske drevenice, postavené po požiari v roku 1921, znovu zasiahol požiar v roku 1945. Drevený Važec vyhorel do tla už v roku 1931. Išlo o dve z najrozsiahlejších katastrof, ktoré urýchlili postupné nahrádzanie drevených konštrukcií odolnejšími murovanými stavbami. Drevené krovy a stropy sa však naďalej bežne používali. Dualita medzi prirodzenou potrebou stavať z dreva a súčasným hľadaním tehlových riešení je v našom prostredí hlboko podmienená a zakorenená.

​

Príkladom tejto napätej rovnováhy sú Jurkovičove pokusy o drevené sociálne bývanie, ktoré ostali bez väčšieho ohlasu a napokon vyústili do jeho posledného diela — skladacích rodinných domov z pálených tehliarskych výrobkov. Paradoxne, ani tie si nikto nevšímal. Najvýrečnejším obrazom tejto duality je jeho návrh kostola pre Štrbské Pleso — existujúci v drevenej aj murovanej verzii. Jednoducho povedané: do hôr drevo patrí, no zároveň ho zo skúsenosti odmietame. 

​​

​Paradoxne sa však v histórii stavieb nášho regiónu neustále vinie línia čiernobielych domov často s pôsobivými drevenými stropmi. Bielo omietnuté masívne múry nesú drevené stropy a krovy, ktoré pod tmavou krytinou vytvárajú silnú vizuálnu aj konštrukčnú identitu. Stačí málo úsilia a objavíme výnimočné príklady tohto typu v ľudovej architektúre, historických slohoch, či dokonca v celistvých urbanistických celkoch, ako je Špania Dolina.

​

Stavby tohto typu často rozdeľujú stavebný program do samostatných častí – jednotlivých objektov, pričom ide spravidla o celodrevené doplnkové stavby. Takýmto prístupom možno aj rozsiahle súčasné stavebné programy členiť na menšie, vzájomne sebepodobné celky, čím vzniká štruktúra, ktorá sa ľahšie integruje do historickej alebo prírodnej zástavby.  

​

Tieto príklady nachádzame nielen v severnom horskom pásme, ale aj v podunajskej nížine. Ak sa pozrieme za hranice, podobný prístup nachádzame aj v diele architektov modernej doby — v kostoloch Alvara Aalta, Eera Saarinena, Clemensa Holzmeistra a mnohých ďalších.

​

Strecha sa však stala tabu. Nie preto, že by nefungovala – práve naopak, je až príliš prirodzená. Príliš elementárna, čitateľná, úprimná.

A to sa v architektonickom bratstve často neodpúšťa. Ako keby architektúra nemala byť cítená, ale len kalkulovaná. Alexander hovorí o primitívnej sile pocitu, ktorú dobrá strecha nesie – a ktorú modernistický étos programovo potláča. Lenže poriadok, ktorý vznikol z prírodného a kultúrneho kontextu, má tendenciu sa vrátiť. 

​

Ide teda o variabilnú stavebnú formu, pevne spätú s miestom, ktorá nie je zaťažená odporom k dreveným konštrukciám, ale práve naopak — nachádza v nich svoj prirodzený výraz, obzvlášť v nádherných stropoch a krovoch. Jej premeny prebiehajú plynulo v čase. Možno práve toto je jedna z ciest von z abstrakcie ku konkrétnemu - konkrétna abstrakcia.

2013 / 2025​​

Poznámka : Časť o streche je voľná interpretácia z diskusie CH. Alexander a P. Eisenmann 1982

​Ilustrácia tlačítka - náhodná koláž obrázkov